Úvod
Prvá polovica 50. rokov 20. storočia, kedy vznikala Slovenské akadémia vied (SAV) a spolu s ňou aj predchodcovia Botanického ústavu SAV (BÚ SAV), bola na Slovensku, podobne ako v celom bývalom Československu, charakterizovaná veľkými spoločenskými zmenami. Spoločnosť sa z demokracie vydala Víťazným februárom 1948 na cestu veľkého komunistického experimentu a dramatická zmena spoločenského zriadenia začala práve v prvej polovici 50. rokov naplno presakovať do všetkých sfér vtedajšieho života, vedu nevynímajúc. (Mená osôb uvádzam bez titulov.)
Prevratné zmeny, ktoré prebiehali v súdobej spoločnosti dobre ilustruje aj samotný rok 1953, kedy vznikla SAV a do ktorého kladieme aj vznik BÚ SAV, resp. jeho predchodcov. V tomto roku napr. krátko po sebe zomreli dvaja poprední komunistickí funkcionári a hýbatelia dejín vo svetovom, resp. československom priestore: prezidenti J. V. Stalin (5. 3.) a K. Gottwald (14. 3.). Taktiež vznikla Československá televízia (1. 5.), do prevádzky bolo spustené jedno z prvých veľkých diel socialistickej výstavby – Oravská priehrada (2. 5.; obr. 1) a napr. v tomto roku sa u nás vládnym nariadením zaviedlo aj používanie vedeckých hodnosti kandidát vied (CSc.; hodnosť bola v r. 1996 zrušená) a doktor vied (DrSc.).
Vznik Slovenskej akadémie vied
V súvislosti so založením SAV je potrebné uviesť, že pred jej vznikom fungovala na Slovensku inštitúcia podobného mena, a to Slovenská akadémia vied a umení (SAVU), ktorú zákonom zo dňa 2. 7. 1942 založil Snem Slovenského štátu. V roku 1946 bola SAVU zredukovaná na vedeckú spoločnosť a v rokoch 1952 – 1953 sa transformovala na novú inštitúciu – Slovenskú akadémiu vied (SAV, obr. 2). Prispelo k tomu aj zatknutie Ladislava Novomeského v roku 1951, ktorý mal podľa plánu previesť požiadavky komunistickej strany do fungovania SAVU. Jeho zatknutie spustilo vlnu kádrovania pod heslom „očisty SAVU od nepriateľských elementov“ a skompromitovanú SAVU vystriedala nová inštitúcia s jemne pozmeneným názvom, Slovenská akadémia vied (Nozdrovická 2023).
O zriadenie SAV sa postaral Zbor povereníkov ako hlavný orgán výkonnej moci na Slovensku, ktorý v septembri 1952 zriadil Komisiu Zboru povereníkov pre vybudovanie Slovenskej akadémie vied, aby táto pripravila organizačné základy novej inštitúcie. Členmi komisie sa stali viaceré vedecké osobnosti, ktoré zohrali významnú úlohu v počiatkoch budovania vedeckých organizácií SAV a sú považované za zakladateľské osobnosti vo svojom vednom odbore na Slovensku (Majerová 2023). Z mien spojených so založením jedného z dvoch predchodcov BÚ, Laboratória rastlinnej biológie SAV, ide najmä o Dionýza Blaškoviča (obr. 3), ktorý stál aj pri zrode Československej akadémie vied (ČSAV).
Komisia položila v období od jesene 1952 do začiatku leta 1953 organizačné základy ca 10 nových vedeckých pracovísk, okrem iných aj dvoch predchodcov BÚ – Laboratória rastlinnej biológie SAV a Laboratória geobotaniky a systematiky rastlín SAV (o nich bližšie v ďalších dvoch príspevkoch), ktoré SAV po uzákonení prevzala, no svoj vznik datujú už pred založením SAV.
Rozdiely medzi starou SAVU a novo pripravovanou SAV, resp. ČSAV popisuje v dobovom príspevku „o nových formách vedeckej práce v našej republike“ práve D. Blaškovič nasledovne: „akadémie starého typu boli reprezentačnou inštitúciou, sdružujúcou vedeckých pracovníkov k občasným schôdzkam, k slávnostiam“, zatiaľ čo „nová Akadémia ČSR bude najvyšším riadiacim a pracovným orgánom vedy, bude zapojená na podklade vedeckého svetového názoru do budovania socializmu. Bude dostávať… úlohy od vlády a za svoju prácu sa bude zodpovedať vláde“ (Blaškovič 1952b).
Za dátum vzniku SAV sa považuje 18. jún 1953, kedy Slovenská národná rada prijala zákon o Slovenskej akadémii vied. O týždeň neskôr, 26. 6. 1953 bol vznik SAV slávnostne vyhlásený v Národnom divadle v Bratislave (obr. 2). Predsedom SAV sa stal Ondrej Pavlík, dlhoročný člen Komunistickej strany Slovenska. Funkcie podpredsedov získali renomované vedecké osobnosti: virológ Dionýz Blaškovič, metalurg Jozef Čabelka a fyzik Dionýz Ilkovič (Nozdrovická 2023).
Ľudovít Pastýrik, v tých časoch vedecký sekretár Sekcie biologických a lekárskych vied SAV (1953 – 1956) a prvý (externý) vedúci Laboratória rastlinnej biológie (1953 – 1954), vnímal zrod SAV na stránkach časopisu Biológia nasledovne: „Naši vedeckí pracovníci i všetci tí, ktorí dychtivo čakajú pomoc od vedy vo svojich každodenných snaženiach na pracoviskách, v závodoch, na poliach a školách, s radosťou uvítali tento historický deň založenia Slovenskej akadémie vied. Takto sa uzákonenie SAV stáva najvlastnejšou záležitosťou celého nášho národa, ktorý od tejto vrcholnej vedeckej inštitúcie čaká účinnú pomoc pri budovaní lepšej a krajšej budúcnosti. Náš ľud bude existenciu vlastnej Akadémie pociťovať všade, kde si razí cestu k socialistickej budúcnosti. Výsledky snaženia vedeckých pracovníkov sa odzrkadlia na veľkých stavbách socializmu, pri zveľaďovaní poľnohospodárstva, pri zvyšovaní úžitkovosti poľnohospodárskych rastlín a úžitkových zvierat, pri prieskume geologického bohatstva našej zeme, pri výchove nového človeka“ (Pastýrik 1953).
Spolu so SAV sa v uvedených rokoch zakladala aj Československá akadémia vied (ČSAV), ktorá mala podobne ako viaceré ďalšie vtedajšie inštitúcie v republike voči SAV zvláštne „matersko-sesterské“ postavenie, pričom SAV sa kreovala ako „autonómna súčasť“ ČSAV: ČSAV mala byť síce „materskou“ inštitúciou, na ktorú SAV nadväzovala a pri vzniku z nej vychádzala, keďže však Česká akadémia vied vtedy neexistovala a ani sa jej založenie neplánovalo, v podstate išlo o „sesterskú“ českú akademickú inštitúciu k SAV.
Veda v zajatí komunistickej ideológie
Veda, keď chcela byť v tomto období financovaná štátom a komunistickou stranou (a nikto iný ju financovať ani nemohol) musela ísť (minimálne navonok) v línii komunistického učenia a angažovaného svetonázoru. Z apolitickej a nadstraníckej vedeckej činnosti sa zrazu stala činnosť politická. Podľa nového uvažovania totiž „idealistickí biológovia heslami čistej biologickej vedy…vedy nadstraníckej, apolitickej…zámerne predstierajú jej odtrhnutie od politiky, aby tým určitejšie [ich veda] slúžila politickým cieľom vládnucej [buržoáznej] triedy“ (Pavlovič 1951). Veda a osobitne biologická veda sa tak stala bojovým ideologickým nástrojom komunistickej strany a ocitla sa v zajatí jedinej správnej ideológie a svetonázoru. Pre lepšie pochopenie doby, v ktorej sa zakladal Botanický ústav SAV, resp. jeho predchodcovia, si preto cez dobové citácie z vedeckých periodík trochu pripomeňme aj ideologické základy, v rámci ktorých vtedajšia biologická (a aj botanická) veda musela pôsobiť.
Ideologickým základom vtedajšej socialistickej a komunistickej vedy bola mičurinovská biológia oslobodená „od dogmatizmu a vulgarizácie“ (Ružička 1955), ktorá v protiklade k buržoáznej „weismannovsko-morganovskej genetike“ ako jediná dávala vedcom „tvorivý optimizmus“ a nepredstavovala tak brzdu vedeckého pokroku (Málek 1955). Princípy novej biológie boli u nás naplno sformulované už na 1. konferencii biológov na Slovensku konanej 9. a 10. marca 1951 v Bratislave. Referáty z nej boli uverejnené v Biologickom sborníku SAVU. Zistilo sa totiž, že napriek tomu, že biológom „pripadá vznešená a radostná úloha prírodu nielen poznávať, ale najmä meniť ju a mať odvahu k prevratným zásahom do prírody, k vytváraniu nových foriem, lepších rastlín a živočíchov“, tak viacerí vedeckí pracovníci aj po zmene režimu stále žijú „v zajatí tzv. objektivizmu a nadstraníckosti“ a preto nestačia „búrlivému tempu budovateľského úsilia robotníckej triedy, …ktorá je ideologicky na čistom a drží sa dôsledne marx-leninskej ideologickej základne“ (Pastýrik 1951).
Podľa nového myslenia západné buržoázne pseudovedy umŕtvovali u nás pokrok, „živorili, hnili a svet by sa nebol dočkal tých prevratných zmien, keby sa nebol nový duch mičurinskej tvorivej biológie ujal vedenia“ (Pastýrik 1951). Aj budúci predseda SAV Ondrej Pavlík (obr. 4) bol na uvedenej konferencii presvedčený o tom že „súčasná situácia biologických vied vo svetovom meradle je charakterizovaná… triumfálnymi víťazstvami a rozkvetom sovietskej biológie“, zatiaľ čo „biologická veda v kapitalistických krajinách prežíva hlbokú krízu, z ktorej nemôže vyjsť“ (Pavlík 1951). Uvedení dvaja, ako aj ďalší vedci zúčastnení na konferencii, v snahe dostať vedcov na správnu cestu vo všetkých prednesených referátoch opakovane vysvetľovali výhody pokrokového socialistického dialektického materializmu mičurinskej pravej vedy Lysenka, Lepešinskej, Oparina a iných, proti reakčnej buržoáznej weismanovsko-mendelovsko-morganovskej idealistickej spiatočníckej pseudovede.
Ak sa chcete cítiť ako Alenka v ríši divov, tak odporúčam zalistovať si v citovanom zborníku referátov (obr. 5). Dozviete sa o. i. že: (i) „mičurinská genetika úplne zavrhla chromozómovú teóriu dedičnosti…ako učenie nevedecké“, lebo chromozómy nie sú „monopolným orgánom dedičnosti…ale sú práve tak nositeľmi dedičnosti ako každá iná čiastka bunky“ (Májovský 1951); (ii) „kríženie nie je kombinovanie génov, ako si vymyslel mendelizmus, ale je to sústredenie schopnosti osvojovať si reakcie na životné podmienky“ (Chomkovič 1951); (iii) zmena podmienok vonkajšieho prostredia môže spôsobiť v bunkách zmenu druhovej podstaty, a tak napr. v pšeničných klasoch sa môžu tvoriť ražné zrná a „nový druh sa objavuje náhlym skokom, a nie pomalým prechodom“ (Magic 1951); (iv) výsledkom pokrokovej Mičurinskej biologickej vedy je „vyše 300 nových druhov ovocia“; (v) v praxi bolo dokázané, že bunky môžu vznikať „z organickej hmoty nebunečnej štruktúry“; (vi) „dnešná veda otvára neobmedzené možnosti pre zvýšenie úrodnosti pôdy“, lebo „neexistujú zlé pôdy, sú len zlí hospodári“; ale aj to, že (vii) „pokrokový, socialisticky zmýšľajúci a výstavbe socializmu oddaný biológ musí opustiť svoj slimačí domček a musí ísť so svojou vedou medzi ľud“ (všetko Pastýrik 1951).
A ako (ne)mali vyzerať správne vedecké kádre Akadémie ozrejmil v inom príspevku už citovaný akademik a predseda SAV O. Pavlík (1954): „Buržoázia v strachu, aby sa vedec nespojil s ľudom, balamutí vedcom hlavu protivedeckými idealistickými názormi, odtrhuje ho od verejnej, politickej práce, uzaviera ho výlučne do kabinetu, laboratória a súčasne s tým nerozvíja, naopak umŕtvuje jeho organizačné schopnosti. … Zámerne pestuje typy roztržitých, nepraktických ‚profesorov‘; tí sa jej dajú najlepšie ovládať a na všetko zneužívať“. Naproti tomu „výrazná vlastnosť socialistického vedca je organizačná pohotovosť, organizátorstvo“.
Časopis Biológia
Päťdesiate roky 20. storočia boli v Československu obdobím kedy bolo všetko nové, tak ako bol, mimochodom, nový aj časopis Biológia, z ktorého najčastejšie v tomto príspevku citujem a v ktorom vtedajší vedeckí pracovníci biologického zamerania SAV najčastejšie publikovali. Časopis nadväzoval na staršieho predchodcu, pričom viackrát zmenil názov aj vydavateľa (obr. 6). Spočiatku sa časopis volal Prírodovedný sborník a v rokoch 1946 – 1948 ho vydával Prírodovedný odbor Matice slovenskej. V roku 1949 ho vydal Biologický ústav SAVU a v roku 1950 samotná SAVU. V rokoch 1951 – 1952 ho SAVU vydávala ako Biologický sborník a od roku 1953 ho vydávala už SAV a pod novým názvom Biologia (obr. 6), od r. 1954 ako Biológia (a dnes vychádza časopis v anglickom jazyku opäť ako „Biologia“).
D. Blaškovič, ktorý bol o. i. aj hlavným redaktorom časopisu Biologický sborník, resp. Biologia/Biológia podal aj vysvetlenie rozdielu medzi dovtedajšími a novými ročníkmi časopisu: „Sborníky SAVU prinášali doteraz iba práce všeobecného rázu. Málo sa zaoberali konkrétnymi úlohami nášho päťročného plánu a teda výstavby socializmu u nás. Nevšímali si význam boja sovietskej biológie proti biológii reakčnej, morganovskej“ (Blaškovič 1952a). A na inom mieste doplnil, že vedu a špeciálne biológiu bolo v týchto nových časoch potrebné vymaniť z kapitalistického zajatia „mendelizmu, morganizmu a virchowiánstva“ (Blaškovič 1952b).
Požiadavky doby
Vyhovieť požiadavkám vtedajšej doby, kedy aj základný výskum musel prispievať k budovaniu socializmu a slúžiť potrebám každého pracujúceho (cf. Blaškovič 1952b) nebolo jednoduché. V úvodoch vtedajších botanických príspevkoch sa aj preto stretávame s dnes už cudzím a úsmevným slovníkom. Tak napr. floristický príspevok o náleze dvoch splanených nepôvodných druhov cievnatých rastlín (glejovky americkej a líčidla amerického) na Záhorí hlási, že „pri plnom využívaní domácej surovinovej základne je potrebné si všímať každej drobnosti, ktorá by mohla pomôcť pri hľadaní nových zdrojov“ (Ružička 1952) a na druhej strane geobotanický a floristický výskum Kubínskej Hole v úvode vysvetľoval, že „v dnešnej dobe sa však nesmie ísť len za floristickými vzácnosťami alebo geobotanickými zvláštnosťami“, ale „má sa plánovite preskúmať každý kus územia a osvetliť …jeho perspektívnosť aj po národohospodárskej stránke“ (Grebenščikov et al. 1956). Ale o tom bližšie až nabudúce.
Literatúra
Blaškovič, D. (1952a): Úvodom k VII. ročníku. Biol. Sborn. Slov. Akad. Vied 7/1 – 2: 5 – 7.
Blaškovič, D. (1952b): O nových formách vedeckej práce v našej republike. Biol. Sborn. Slov. Akad. Vied 7/5 – 6: 3 – 11.
Grebenščikov, O., Michalko, J., Hlaváček, A., Zahradníková, K., Brillová, D. (1956): Geobotanický a floristický náčrt Kubínskej Hole. Biol. Práce Slov. Akad. Vied 2/5: 1 – 91.
Chomkovič, G. (1951): Príklady pseudovedy v pôdohospodárstve, mičurinské a lysenkovské učenie. Biol. Sborn. Slov. Akad. Vied 6: 180 – 184.
Magic, D. (1951): Druh v smysle dnešnej biologie. Biol. Sborn. Slov. Akad. Vied 6: 54 – 58.
Majerová, K. (2023): Najstaršie vedecké pracoviská SAV. https://www.sav.sk/?lang=sk&doc=anniversary-institutes
Májovský, J. (1951): Chromozómová teória a súčasná biologia. Biol. Sborn. Slov. Akad. Vied 6: 101 – 104.
Málek, I. (1955): Referát, pp. 257 – 268. In Anonymus: Hlavné referáty na spoločnom zasadnutí Biologickej sekcie Československej akadémie vied a Sekcie biologických a lekárskych vied Slovenskej akadémie vied. Biológia (Bratislava) 10: 257 – 277.
Nozdrovická, A. (2023): Míľniky v dejinách Slovenskej akadémie vied. https://www.sav.sk/?lang=sk&doc=anniversary-history
Pastýrik, Ľ. (1951): O úlohách biologie na Slovensku. Biol. Sborn. Slov. Akad. Vied 6: 9 – 38.
Pastýrik, Ľ. (1953): Význam Slovenskej akadémie vied pre biologickú vedu na Slovensku. Biológia (Bratislava) 8: 87 – 90.
Pavlík, O. (1951): Úlohy našej biologie. Biol. Sborn. Slov. Akad. Vied 6: 39 – 43.
Pavlík, O. (1954): Vlastnosti socialistického vedca. Biológia (Bratislava) 9: 113 – 116.
Pavlovič, G. (1951): Biologia a škola. Biol. Sborn. Slov. Akad. Vied 6: 105 – 109.
Ružička, M. (1952): Dva splanelé druhy zo Záhoria. Biol. Sborn. Slov. Akad. Vied 7/5 – 6: 131 – 133.
Ružička, M. (1955): Spoločné zasadanie českých a slovenských biológov a lekárov. Biológia (Bratislava) 10: 523 – 528.
Text: Pavol Mereďa